Charakteristika vokálneho kontrapunktu
Polyfónny vokálny sloh (7. – 16. storočie) sa prelína v svojich začiatkoch s jednohlasným slohom chorálnym (7. – 10. stor.) a s jednohlasným slohom svätským (truvérským, trubadúrským a so slohom minnesingrov (koniec 10. – 13. stor.). Vyspelá vokálna polyfónia sa často nazýva polyfónne palestrinovska.
Vokálna polyfónia sa vyznačuje týmito znakmi:
cirkevnými tóninami
lineárne vedenými hlasmi, zo začiatku bez ohľadu na harmonický výsledok; až v renesancii, s pribúdajúcim harmonickým cítením, sa zohľadňuje aj výsledná vertikálna zložka
používaním takmer výhradne konsonantných súzvukov, prieťažné disonancie na ťažkých dobách je možné použiť len pripravené a rozvedené, na ľahkých dobách používa väčšinou disonancie priechodné alebo spodné striedavé
používaním len diatonickej modulácie v cirkevných tóninách
miernou hlasovou pohyblivosťou, vyplývajúcou z požiadaviek speváckeho slohu
príslušnými hudobnými formami, hlavne: omše, moteto, madrigal.
