Akustická gibsonka
Akustická gibsonka – história, konštrukcia a charakteristický zvuk
Pomenovaním gibsonka sa v tomto článku rozumie akustická archtop gitara s klenutou vrchnou doskou, nie všetky nástroje značky Gibson. Na vzniku a vývoji tohto typu gitary sa významnou mierou podieľala spoločnosť Gibson, od ktorej názvu sa odvodilo aj u nás zaužívané pomenovanie. Orville Gibson (1856 – 1918) experimentoval s klenutými rezonančnými doskami už na prelome 19. a 20. storočia. Na rozdiel od gitár s rovnou vrchnou doskou vznikol nástroj s osobitým vzhľadom, konštrukciou aj zvukovým prejavom.
Klasické jazzové modely Gibson L-5 a Super 400 boli koncipované tak, aby sa ich zvuk dokázal presadiť aj v hudobnom súbore. S rozšírením elektrických gitár postupne klesal záujem o čisto akustické orchestrálne modely. Ich verzie s výrezom cutaway, ktorý uľahčuje hru vo vyšších polohách, však zostali súčasťou histórie aj neskoršej výroby značky.
Gibson L-5 a Super 400
Významným krokom vo vývoji modernej gibsonky bol model L-5, predstavený na prelome rokov 1922 a 1923. Na jeho konštrukcii pracoval aj hudobník a akustický odborník Lloyd Loar. Klenuté dosky, rezonančné otvory v tvare písmena „f“ a ďalšie konštrukčné prvky pomohli vytvoriť nový štandard jazzovej archtop gitary.
Model Super 400, uvedený v polovici tridsiatych rokov, predstavoval ešte väčší a luxusnejšie vypracovaný nástroj. Jeho označenie pripomínalo pôvodnú cenu približne 400 amerických dolárov, čo bola v tom čase vysoká suma. K charakteristickým prvkom patrili rozmerný korpus, bohaté zdobenie a precízne spracovanie. Verzie s výrezom sa začali objavovať koncom tridsiatych rokov.
Stavba tela a zvukové vlastnosti
Telo akustickej gibsonky má spravidla klenutú vrchnú dosku a typické rezonančné otvory v tvare malého písmena „f“. Jednotlivé modely sa líšia rozmermi aj hĺbkou korpusu; nemožno preto povedať, že každá gibsonka je užšia alebo tenšia než iné akustické gitary. Vrchná doska nie je plochá, ale pri tradičných modeloch je oblúkovito vyrezávaná a tvarovaná.
Takáto konštrukcia má určité spoločné princípy so sláčikovými nástrojmi. Vibrácie strún sa cez kobylku prenášajú do rezonančnej dosky, ktorá spolu so vzduchom v korpuse vytvára výsledný tón. Pre akustické archtopy je typická zreteľná artikulácia, pevný nástup tónu a dobre čitateľný rytmický sprievod. Práve tieto vlastnosti ocenili gitaristi swingových a jazzových orchestrov.
Krk s hmatníkom môže svojím profilom pripomínať westernovú alebo elektrickú gitaru. Hmatník má zvyčajne určitý rádius (mierne zaoblenie naprieč šírkou) a pri mnohých modeloch ho zdobia perleťové orientačné značky rôznych tvarov.
Orientácia na hmatníku a nastavenie nástroja
Na schéme hmatníka sú struny znázornené vodorovnými čiarami. Najhrubšia basová struna E je zobrazená výraznejšou čiarou; smerom k tenším strunám nasledujú A – d – g – h – e. Zvislé čiary predstavujú pražce a priestory medzi nimi jednotlivé polohy. Dohmaty prstov ľavej ruky (pri hre praváka) sú vyznačené čiernymi a bielymi krúžkami, ktoré môžu obsahovať aj označenie tónu.
Na niektorých modeloch gibsoniek možno nastavovať aj sklon krku voči telu pomocou osobitného konštrukčného mechanizmu. Postup pre takýto typ nástroja nájdeš v samostatnom článku: Nastavenie sklonu krku štvorhranným kľúčom.
Kobylka býva pri tradičných akustických gibsonkách pohyblivá: jej polohu možno upravovať pozdĺžne a výšku nastavovať pomocou skrutiek. Struny sa upevňujú do samostatného strunníka (často kovového), ktorý je ukotvený na koncovej časti tela gitary. Ochranný kryt pod strunami, označovaný ako pickguard, chráni vrchnú dosku pred poškriabaním a môže byť upevnený pomocou osobitného kovového držiaka.
Menzúra je aktívna dĺžka struny od horného sedla (nultého pražca) po miesto jej dosadnutia na kobylke. Pri mnohých akustických gitarách sa pohybuje približne v oblasti 640 – 650 mm, existujú však aj modely s kratšou alebo dlhšou menzúrou.
Elektro-akustická gibsonka – pod chráničom si všimnite malý potenciometer hlasitosti.
Rozvoj elektrických snímačov neznamenal zánik klenutých gitár. Ich tvar a konštrukčné princípy sa preniesli aj do elektrifikovaných jazzových nástrojov. Príkladom je Gibson L-5 CES, ktorý sa objavil v roku 1951 a spojil tradičný archtop korpus s elektrickým ozvučením. Akustická a elektrická podoba gibsonky tak predstavujú dve súvisiace vetvy jedného nástrojového vývoja.
Historické podklady
Historické údaje o vývoji archtop gitár a modeloch L-5 a Super 400 vychádzajú z nasledujúcich zdrojov. Text článku je spracovaný samostatne a vlastnými formuláciami.
Wikipedia – Gibson L-5 · Vintage Guitar – The Gibson L-5 · Vintage Guitar – Gibson Super 400
