|

História gitary

Historici dobre vedia, že história gitary začína v starovekom Blízkom východe. Medzi artefaktmi nájdených v Babylone boli i nahé sochy hudobníkov s nástrojmi trochu podobnými gitare (1900-1800 pred Kr.). Bližšie štúdie nástrojov zobrazených na hlinených doštičkách ukázali odlišnosť „tela“ a „krku“. Zadná strana bola nepochybne rovná. Spôsob akým bola upevnená zabraňoval akémukoľvek prehnutiu. Je zrejmé, že pravá ruka obsluhovala struny. Presné číslo strún nie je jasné, ale na hlinenej tabuľke sú nakreslené dve struny. Verzie nástroju podobného gitare bol zaznamenaný aj v Asýrii, Suse (starobylé mesto severne od Perzského zálivu, bolo hlavným mesto Perzskej ríše).

Egypt a Rím

V ranných dobách bol jediným strunovým nástrojom v Egypte oblúkovitá harfa. Neskôr to bol „nástroj s krkom“ so starostlivo vyznačenými pražcami, pravdepodobne vyrobenými z kovu. časom sa niektoré vlastnosti mohli skombinovať s neskoršími nástrojmi, ktoré mohli byť predchodcami nielen dnešných gitár ale všetkých strunových nástrojov.

Nástroj z Ríma (30 pred Kr.-400 po Kr.) bol už celý z dreva. Kožené telo bolo nahradené drevom na na ktorom bolo päť skupín malých otvorov (miesto dnešnej ozvučnice). Toto usporiadane pretrvalo až do 16. storočia. Nástroj nájdený v hrobke v Egypte mal priehlbiny po bokoch ktoré sa už podobali tým, aké poznáme na dnešných španielkach. Zadná strana už bola kompletne rovná namiesto toho, aby sa dotýkala prednej strany z vnútra.

Stredoveká Európa

Zmienka o prvom známom Európskom strunovom nástroji, ktorý tu mohol mať svoje počiatky sa datuje späť do 3.storočia po Kristovi. Prieskum nástrojov tretieho storočia ukázal, že to mohol byť nástroj s guľatým telom zužujúcim sa do úzkeho krku. Tento nástroj bol používaný ešte mnoho rokov. Existujú popisy nástrojov datovaných z obdobia Karolínskej dynastie ktorá mohla byť Francúzska alebo Nemecká. Tento nástroj je hranatý, približne rovnaký dĺžkou ako jeho krk, a hlava bola iba akýmsi okrúhlym kúskom s kolíkmi kde boli upevnené struny. Na niektorých ilustráciach je kolíkov päť, na niektorých štyri. Na struny sa tu hrá prstami alebo trsátkom. Karolínsky nástroj si udržal svoju podobu do 14. storočia.
V tom čase spolu s Karolínskym typom začal vyvíjať iný nástroj. Zmenilo sa telo nástroja, jeho rovné strany boli teraz mierne obúkovité. Znázornenia možno dnes nájsť v mnohých anglických katedrálach. Podobné nálezy nachádzame aj vo Francúzskych a Španielskych katedrálach zo 14. storočia.

Guitarra Latina a Guitarra Morisca

Boli medzi nimi isté rozdiely. Tá druhá bola prinesená Maurami z toho aj jej meno. Jej telo bolo oválne a malo vela ozvučnicových dier. Keď Arabi, vedúci svoje výbojné výpravy do Severnej Afriky a Španielska, prechádzali cez Egypt, mohli základné znaky tohoto tvaru preniesť do Západnej Európy. Je teda zrejmé, že prvé španielske gitary boli vyvinuté v Európe.

Guitarra Latina avšak mala inú prednosť-mala obúkovité boky a preto sa historici domnievajú, že prišla do Španielska z inej Európskej krajiny. Bol to práve tento typ gitary ktorý položil základy dnešných šesťstrunových tátošov.

Veľká obľúbenosť gitary môže byť prisudzovaná kočovným národom trubadúrov. Gitara pravdepodobne prišla do Španielska z provincie zvanej Katalánsko pri cestovaní týchto kočovníkov. Trubadúri rozvinuli gitaru vo všeobecnom smere a podnetili jej rozširovanie po celom kontinente. Informácie o pôvode gitary a jej vývoji spred stredoveku boli čerpané najmä z kresieb, sôch a basreliéfov. Od stredoveku po dnes už máme hmotné nástroje ktoré pretrvali do dnes. Gitarám šestnásteho storočia pripisovali meno vihuela z časov Luisa Milana, Rizzio guitar z Francúzska a chitarra battente z Talianska.

Vihuela a Lutna

 

Zo Španielska sa priplietol iný nástroj – vihuela (viď obrázok). Pôvodne bola vihuela priraďovaná k malej štvor alebo päťstrunovej gitare. V tom istom čase uzrela svet[protected] šestnásteho storočia lutna (viď obrázok), ktorá sa stala obľúbeným nástrojom šľachty takmer po celej Európe. Španielsko bolo jasným príkladom. V tejto krajine boli lutny spájané s Maurami a ich krutovládou a preto sa ich Španieli moc nechytali. Páčila sa im hudba, ktorá bola pre ňu napísaná, avšak sa stále snažili nájsť iný nástroj na ktorom by mohla byť zahraná ako na lutne.

*

Šľachta zmenila nástroj na populárnejšiu gitaru, ktorá mala štyri dvojité (dve rovnaké pod sebou) struny. Avšak táto gitara nemala schopnosť zahrať zložitejšiu, polyfónnu hudbu. Naviac začala gitarou opovrhovať i šľachta, keďže bola i nástrojom všedných ľudí.

Pre odstránenie týchto mínusov boli gitare pridané ďalšie dve dvojité struny naladené rovnako ako predošlá šesť-strunová gitara s výnimkou tretej struny (G), ktorá bola naladená a pol tónu nižšie a až tento nástroj sa stal známy ako vihuela. V konečnej podobe bola vihuela gitara so šiestimi dvojitými strunami. Väčší typ bol o 10 cm dlhšia ako moderná gitara a hmatník mal dvanásť pražcov. Prvé písomné zmienky o gitare pochádzajú zo 16. storočia. Jedným z prvých hráčov, ktorí publikovali svoje vedomosti bol Luis Milan narodeny v roku 1500. V 1535 vydal knihu s názvom Libro de Musica de Vihuela de Mano Intitulalo „El Maestro“.

*

Posledná známa vihuela je zaznamenaná na rok 1700 a reprezentuje posledné fázy vývoja tohoto nástroja. Popularitu nástroja zdôrazňujú ešte stále existujúce skladby napísané práve preň. Hudba pre vihuelu bola písaná v tabulatúrach (systém, v ktorom každá priamka symbolizuje strunu). V Španielskych a Talianskych tabulatúrach prislúcha vrchná struna E spodnej priamke, zatiaľ čo vo Francúzsku a Anglicku to bolo naopak. Prvé publikované španielske tabulatúry pre vihuelu vydal Luis de Milan v 1535., Luis de Naravaez v 1538. a Alonso de Mudarra v 1546. Kolekcia tabulatúr obsahuje posledné inštrumentálne kompozície v renesancii. Šestnáste storočie bolo zlatým vekom vihuely.

Štvorstrunová gitara

Štvorstrunová gitara k nám prišla z Egypta a podstúpila tu radikálne zmeny tvaru. Počet strún bol premenlivý, hovorilo sa o troj, štvor a päťstrunových gitarách. Avšak najväčšiu popularitu na konci stredoveku si získala štvorstrunová gitara.
V 16. storočí boli pojmy ako chitarra a chitarino (Taliansko), guitarra (Španielsko), guitarre, guiterne (Francúzsko), a gyterne (Anglicko) priraďované nástroju s okrúhlym telom, ktorý sa vyvinul na mandolínu.

Všetky štyri struny boli zdvojené vo väčšine Európy okrem Talianska, kde prvá struna (E) bola iba jedna a spôsob ladenia sa tiež odlišoval od Európskeho štandardu. V Španielsku používali dva spôsoby ladenia štvorstrunovej gitary. Prvý spôsob bol naladenie strún na G,D,F#,B. Toto ladenie bolo vhodnejšie pre staršie piesne a vybrnkávanie ako pre hudbu toho času. Staršie ladenie je totožné s naladením dnešných prvých štyroch strún. Prvé Španielske tabulatúry, ktoré zahŕňali vážnu hudbu pre štvorstrunovú gitaru boli práve tie od Alonsa Mudarru. Obsahovali čtyri fantasie, pavanu a romanescu „Gárdame las Vacas“. ďalšie vydal Miguel de Fuenlanna pod názvom Orphelina Lyra a iné zas Juean Carlos Arnat s názvom Guitarra Espanola y Vandola de cinco Ordenes y de Quatro (uf) v 1856.

Zatiaľ čo v Španielsku vydávali zbierky tabulatúr, v Taliansku a Francúzsku si gitara ešte len získavala popularitu. Jedna zbierka bola vydaná i v Talianksku – vo Venézii Paolom Virchim pod názvom Libro de tabolatura de chitarra. Menšie zbierky boli vydané stále pribúdajúcimi priaznivcami gitary.
Vo Francúzsku neskôr nastal akýsi boom vydávania tabulatúr pre štvorstrunovú gitaru. Medzi rokmi 1551 a 1555 bolo v Paríži Adranom Le Royom a Robertom Ballardom vydaných päť kníh plných tabulatúr. Knihy obsahovali zmes skladieb do tanca ako branles, galliards a noty pre hlas a gitaru:žalmy a šansóny. Podobné kompozície prišli ešte od mnohých majstrov.

Z Nemecka poznáme iba dvoch gitaristov tejto doby: Michael Janusch a Michel Mulich. Napriek tomu existovalo veľké množstvo utajených a anonymných majstrov, ktorí nikdy nedosiahli skutočnej slávy a neboli schopní publikovať svoju tvorbu.

Päťstrunová gitara

Ako už vieme, v stredoveku dominovali tri typy gitár: troj, štvor a päťstrunové. V pätnástom storočí si získala najväčšiu obľubu štvorstrunová (avšak každá struna bola dvojitá). V pätnástom storočí sa pozornosť obrátila na gitaru s piatimi dvojitými strunami.
Prvá zmienka o päťstrunovej gitare je z Talianskej rytiny z 15. storočia. Nástroj samotný bol taký veľký ako jeho moderný druh. Telo bolo síce o trochu väčšie ako to dnešné, ale to vôbec nebránilo tomu, aby sa tento druh stal veľmi populárny.

Päťstrunová gitara bola všeobecne známa ako chitarra battente. Bola charakteristická vydutou zadnou časťou namiesto klasických rovných. často bola dekorovaná a neskôr sa stala veľmi populárnou, čo dokazuje aj veľké množstvo malieb na ktorých je znázornená. Akousi Francúzskou verziou chitarra battente sa stala Rizzio guitar. Je tiež dekorovaná, najčastejšie slonovinou, perleťou a ebonovým drevom.

*

V Španielsku bola najobsiahlejšia kniha o päťstrunovej gitare v roku 1586 v Barcelone. Napísal ju Juan Carlos Amat, obsahovala nové metódy hrania a menšie množstvo kompozícií pre nástroj. V konečnom dôsledku bola päťstrunová gitara dôsledok vývoja štvorstrunovej gitary. Ladenie bolo A-D-G-H-E tak ako na piatich strunách dnešnej gitary. Tento nástroj emigroval z Talianska získal si popularitu v celej Európe 16. storočia.

Sedemnáste storočie

Podpora európskej šľachty gitare priniesla najskôr uznanie a potom mieru potreby. Počet skladateľov a zároveň hráčov a výrobcov narástol do ohromných rozmerov.
Bolo známe, že samotný francúzsky kráľ Luis XIV hral na gitaru a označil ho ako svoj obľúbený nástroj. Mal i dobrého učiteľa, jedného z najlepších vtedy známych gitaristov vo Francúzsku – Roberta de Visée. Významným skladateľom bol napríklad Jean Baptiste Lully – hral a skladal hudbu pre tento nástroj. Niektoré mená slávnych gitaristov Baroka vo Francúzsku bolo zaznamenaných a my sa o nich dnes dozvedáme. René Voboam reprezentoval to najlepšie z tvorcov gitár 17. storočia. Gitara z roku 1641, ktorú vyrobil je typickým príkladom zdobených gitár ktoré boli tej doby v móde.

Nemecký vplyv

V Holandsku 17. storočia bolo vysoké číslo prác obsahujúcich hudbu aj pre gitaru. Práca Isabel van Laughenhove je príkladom. Bolo to však v Nemecku kde inštrument dosiahol najväčšej popularity (Heinrich Schütz, Samuel Scheidt, Johann Hermann Schein). Prvú gitaru v Nemecku vyrobil Jacobus Stadler v 1624. Je to typická gitara, nevyzdobená, s vysokým vplyvom tej Talianskej. Úplne odlišný typ vytvoril kňaz, otec John z Apsomu. Zadná strana je ozdobená dejom ukrižovania Krista.
Najvýznamnejším a najzaujímavejším výrobcom v Európe bol Joachim Eielke z Hamburgu. Jeho pozoruhodné gitary boli vyrobené a zdobené materiálmi ako sú slonovina, korytnáčí pancier, ebenové drevo, zlato a striebro, perleť. Jeho práca bola najvyššej kvality. Jedna takáto gitara je vyrobená zo slonoviny s vrytými obrázkami. Iné gitary sú pokryté kvetmi ohraničujúcimi príbehy z mitológie, charakteristikou jeho vlastnej ručnej práce. Tento štýl prepracovanej dekorácie bola akoby Tielkeho manifestom na gitarách jeho výroby. Toto nemecké cítenie je porovnateľné s majstrami Talianskej renesancie.

Vplyv Strednej Európy

Ako je zrejmé, gitara našla cestu aj do Strednej Európy v polovici sedemnásteho storočia. českí lutniari sa pokúsili napodobniť typ battente. K piatim strunám, ktoré chitarra battente mala, bola pridaná ešte jedna, ktorou sa hrali basy. Na gitách výrobcu Andreesa Otta z Prahy vidieť vplyv Talianskej gitary. Polsko reprezentuje Jakom Kremberg, básnik, spevák a skladateľ z Varšavy, ktorý napísal aj piesne pre gitaru. Jeho meno by nebolo ani také významné, keby nám nepodávalo informácie o ladení gitary tej doby, ktoré bolo o jeden tón nižšie ako to dnešné.

Španielsko a Portugalsko

V 16. storočí bola gitara menej populárna v Taliansku a nie tak populárna ako vihuela. Ale v 17. storočí boli vydané niektoré významné diela a veľa dobrých gitaristov sa tu stalo známych. Jeden z týchto gitaristov bol Francisco Corbera, svoju prácu Guitarra Espanola y sus differencias de sonos (španielska gitara a jej odlišnosti od ostatných) zveril španielskemu kráľovi Filipovi IV. Asi najlepším gitaristom doby v Španielsku bol Gaspar Sanz ako sa o ňom často dozvedáme z listín. Sanz študoval gitaru, orgán a hudobnú teóriu v Taliansku . Stal sa organistom v Kráľovskom chráme v Neapole. Po jeho návrate do Španielska vydal tri knihy o gitarovej hudbe v rokoch 1674,1675 a 1697. Knihy obsahovali osobný postoj autora k improvizácii a hraniu používajuc dve metódy hrania: brnkanie a hranie celých akordov. Používal ladenie A-D-G-H-E. Sanz bol i vášnivým skladateľom. Hudobné sóla okupujú veľkú časť jeho knihy. Mnoho jeho skladieb je písaných tabulatúrami, avšak objavujú sa už aj krátke pasáže písané v moderných notách. Iný skladateľ – Lucas de Ribayaz komponoval tance založené na folkových melódiach.

Najdôležitejším španielskym skladateľom sedemnásteho storočia bol Don Franciscko Guerau, duchovný a muzikant na dvore Carlosa II. Jeho kniha Poema harmonico compuesto de varias cifres po el temple de la Guitarra Espanola (voľný preklad: Niekoľko básní pre krásu španielskej gitary) publikovaná v roku 1694 obsahuje pätnásť passacaglií a desať tancov rôznych štýlov. V knihe dáva tipy a rady pre rôzne techniky a polohu prstov na hmatníku. Ukázal možné použitie barových akordov a posunul techniku hry o stupeň dopredu.

V Portugalsku panovník Ján IV. založil najväčšiu hudobnú knižnicu sedemnásteho storočia v Európe. Jeden z Portugálskych výnimočných gitaristov bol Doisi de Velasco. Jeho prvá kniha bola publikovaná v Neapole roku 1640. Druhá vyšla o päť rokov neskôr. Veľa Španielskych a Portugálskych diel polo vydaných v Taliansku. To znamená, že vydané diela Španielskych a Portugálskych majstrov sa tešili väčšej popularite v Taliansku ako doma.

*

Gitara v Taliansku

Gitara bola neodlúčiteľnou súčasťou života v Taliansku. Veľké množstvo hudobných majstrov a skladateľov počas baroka ukazovalo na to, že Taliansko bolo centrom gitarového sveta. Najdôležitejší faktor ktorý viedol gitaru k popularite a k obohacovaniu jej literatúry bolo predstavenie nového plucked (eng – hranie všetkých strún naraz) štýlu ktorý prišiel zo Španielska. Z tohoto dôvodu sa gitara v Taliansku volala chitarra spagnuola. Hranie na všetky struny nahradilo vybrnkávanie akordov čo dominovalo v 16. storočí v Taliansku. Táto technika bola prebraná z techniky, ktorou sa hrávalo na vihuelu. Keď raz Taliani použili termín chitarra spagnuola, postupne sa rozšíril a pretrval v našej rečia ako španielska gitara (španielka) až dodnes.

Takže koncom 17. storočia existovali už 2 techniky hry: brnkanie a plucked (vysvetlené vyššie). Plucking bolo vysvetlené vyjadrené i v tabularúrach. Brnkanie bolo zapisované špeciálnym spôsobom vynájdeným skladateľmi 16. a 17. storočia. Talianskych skladateľov 17. storočia bolo neúrekom. Spomenúť môžem dvoch: Girolamo Mentesardo, ktorého práce sú zobrazením vtedajšej gitarovej muziky a Benedetto Sanseverio, ktorý komponoval skladby. Najznámejším skladateľom bol Francisco Corbetti. Corbetti cestoval po Taliansku a koncertoval s gitarou, ako hudobník prešiel Európu s veľkým úspechom a dostal sa na mnoho kráľovských dvorov. Bol skvelým virtuózom. Používal odlišný spôsob na záznam hudby ako tabulatúry.

Najznámejším bol i tak Giobanni Battista Granata. Jeho kompozície boli publikované v siedmich zväzkoch. Jeho sólové gitary boli neuveriteľne zložité, komponoval predohry, toccaty a iné. ďalší známi Talianski skladatelia boli: Domenico Pelligrini, Ludovico Roncalli. Títo písali v tabulatúrach tak ako ich predchodcovia. Mnoho takýchto skladateľov cestovalo po Európe iba so svojou gitarou a hudbou, ktorú napísali. Mimo toho, vychádzali akési učebnice obsahujúce informácie o nástroji a jeho umelcoch. Obraz Talianských gitár 17. storočia sa odráža v mnohých gitarách nájdených v rozličných múzeách po celej Európe. Nie ako gitary zo severu s jej jednotnou uniformou, Talianske gitary boli z hľadiska výzdoby veľmi rozmanité. Antonio Stradivarius, najznámejší výrobca hudobných nástrojov v Taliansku je najviac známy svojimi nezrovnateľnými huslami, violami a čelami ale bol tiež známy ako výrobca hárf, citár a gitár (viď obrázok).

Osemnáste storočie

V 17. storočí bolo Taliansko bez debát centrom gitaristov a skladateľov a udržalo si toto postavenia až do konca storočia. Neskôr prišla výzva zo severu. Nemecko, kde mala gitara zlaté časy na začiatku 16. storočia, začala znova narastať popularita špecifickej hudby, a gitaristi so skladateľmi boli opäť konkurencie schopní Talianom.

Gitara v Nemecku

Nemecká baroková hudba dosiahla vrchol v čase majstrov ako Johnn Pachelbel, Vincentius Lübeck a Johann Sebastian Bach. Toto storočie ukázalo veľké znovuzrodenie lutny. Bach samotný pre lutnu napísal početné kantáty, pašie, orchestrálne skladby a iné. Toto obnovenie obohatilo literatúru pre nástroj a spôsobilo väčší záujem aj u výrobcov, ktorí sa vtedy zameriavali hlavne na gitaru. Lutna vtedy nemala menej ako 24 strún, takže bola zložitým nástrojom. To požadovalo väčší cvik a keď sa vyskytli aj problémy v technike hry, stávala sa čím ďalej tým menej žiadanou. Ľudia sa vracali ku gitare.

Množstvo prirastajúcich gitaristov sa úmerne zvyšovalo s množstvom skladateľov pre gitaru. Pre gitaru písali hlavne Johann Arnold, Friedrich Baumbach a Johann Christian Franz. Ale asi najhlavnejším dôvodom, prečo sa gitara stala v Nemecku 18. storočia takou populárnou, boli rôzne kombinácie gitary s inými nástrojmi, napríklad gitara a flauta, gitara a fagot, gitara s basou a violou.

Dôležitou teoretickou publikáciou o gitare bolo Neu eröffneter theoretischer und praktischer Music-Saal, ktorú napísal Joseph Friedrich Bernhardt Kaspar Majer bola prvá známa kompenzácia o šesťstrunovej gitare. Majer používal i vlastné ladenie (D-A-D-F#-A-D). Vojvodkyňa Amalia z Weimarskej republiky priniesla päťstrunovú gitaru z Talianska v roku 1788. Slávnym výrobcom v Nemecku bol Jacob August Otto. Jeho nástroje sa stali veľmi populárne v južnom Nemecku. Koncom osemnásteho storočia dostal Otto príkaz od vodcu Naumanna z Drážďan, aby pridal na svoju päťstrunovú gitaru ešte jednu strunu – basovú. Tento typ sa v Nemecku rozšíril a emigroval aj do krajín severne od Nemecka. V Dánsku Peter Schall – violončelista, komponoval skladby a zborové piesne práve s kombináciou s touto gitarou.

Gitara v Belgicku a Holandsku

Belgicko malo veľa dobrých gitaristov. Jedným z nich bol aj François Le Cocq, violončelista v Bruselskom Dvornom Orchestri. Napísal početné množstvo prác po francúzsky. Neskôr publikoval zbierku gitarových majstrov sedemnásteho storočia. V Holandsku bola známa rodina Cuyperovcov ako výrobcovia nástrojov, medzi nimi i gitár. Prosperujúce pobočky mali v Hágu a Amsterdame.

Stredná a východná Európa

Keďže sa gitara ujala v severných krajinách, vyrovnali sa s ňou i v krajinách strednej a východnej Európy ako v Česku, Slovensku a Rusku. Čech Johann Baptist Wanhall komponoval skladby pre viacero nástrojov vrátane gitary.

Gitara vo Francúzsku

Bolo to práve vo Francúzsku, kde si gitara vyslúžila rolu nástroja par excellence (pre urodzených). Tento názov jej vo Francúzsku pridal mnoho na popularite u výtvarných umelcov. Najuznávanejšie boli maľby Antoinea Watteaua. Na jeho maľbách sú znázornení ženy a muži hrajúci na gitarách. ďalšími umelcami boli napr. Jean Baptiste Pater či Ollivier.

Francúzi nielenže gitary zobrazovali, ale umenie zanechávali i na samotných gitarách. Techniky boli pomerne rovnaké ako tie, ktoré robil v 16. storočí René Voboam. Príkladom šesťstrunovej gitary z 18. storočia je tá od Francisca Lupota z roku 1773 alebo gitara Salomona z Paríža z roku 1760.

V tomto čase uzrel svetlo sveta aj úplne odlišný druh gitary – basová gitara. Nie je to však tá, ktorú poznáme dnes. Tento nástroj mal niekoľko strún navyše oddelených od hmatníka pripojených k oddelenej priehradke. Basová gitara vyrobená Gérardom J. Deleplanque v roku 1782 mala šesť strún na hmatníku a štyri struny mimo hmatníka. Tento druh sa stal neskôr veľmi populárny v druhej polovici devätnásteho storočia a stal sa známy ako chitarra decachorda až do začiatku dvadsiateho storočia.

Francúzska revolúcia roku 1789 poslala do vyhnanstva mnoho urodzených ale našťastie to neviedlo do vyhnanstva gitaru. Naopak, istého času postúpila a bola veľmi populárna. Nebolo to síce to, čo predtým pretože po revolúcii nebolo veľa skladateľov ani výrobcov.

Skladatelia a umelci 18. storočia

Trille Labare – gitarový virtuóz. Písal hudbu pre samotnu gitaru, gitaru a husle, a gitaru so spevom Antoine Marcel Lemoine – slávny virtuóz, okrem gitary vedel hrať na husle a komponovať skladby. B. Vidal – umelec, učiteľ a skladateľ. Napísal Nouvelle Méthode (Nové metódy) pre gitaru. Charles Doisy – asi najvýznamnejšia francúzska osobnosť 18. storočia vo svojom obore. Ovládal päť i šesťstrunovú gitaru a pre obe napísal odbornú publikáciu Principes gégéraux (Všeobecné základy). Jeho umelecká tvorba je veľmi rozsiahla. Písal skladby pre gitaru, gitaru a piáno, gitaru a dychové nástroje. Jeho kniha Folia d´Espagna bola známa po celej Európe. Napísal pre ňu nie menej ako päťdesiat rôznych variácií.

Umelcom napredovalo i mnoho rozličných výrobcov. Známa bola dielňa španielskych bratov Josého a Juana Pagesovcov činná v rokoch 1790-1819 v Cádize, vtedajšom centre výrobcov hudobných nástrojov. José Benedikt a Francisco Sanguino mali značný podiel v evolúcii modernej gitary. Juan Matabosch, pracujúci v Barcelone, vytvoril prvú gitaru Fernanda Sora. Santiago de Murcia bol jedným z najdôležitejších gitaristov Španielska 18. storočia a tiež jedným z posledných, ktorí používali tabulatúry.

Fernando Ferandiére bol tiež skvelým gitaristom a skladateľom. Tento pozoruhodný skladateľ napísal 235 zbierok publikovaných v rokoch 1785-1799. Jeho najvýznamnejšie dielo s názvom Arte de tocar la guitarra espanola por musica (Umelecká tvorba a doprovod pre iné nástroje so španielskou gitarou) bolo novou metódou záznamu hudby pre šesťstrunovú gitaru publikované v Madride roku 1799.

Podobným dielom bola kniha Dona Frederica Moretti: Principios para tocar la guitarra de seis ordenes. Moretti bol pôvodne talian i keď jeho dielo bolo napísané po francúzsky. Položil základné princípy pre vývoj a techniku modernej gitary. Morettiho uznávali i takí umelci ako Fernando Sor či Dionisio Aguado.

Známym výrobcom bol Francisco Goya (1746-1828). Jeho rytina Bravissimo vzbudila pozornosť na jednej strane pre krásu maľby a na druhej strane pre staromódny vzhľad. ďalšie umelecké diela v Španielsku odrážajú ubúdajúcu popularitu v šľachtických kruhoch a gitara sa stáva národným nástrojom Španielov. V Portugalsku bolo iba niekoľko výrobcov. Za zmienku stoja José Pedeira Coelho a Miguel Ancho.

Napriek tomu, že v Taliansku popularita gitary pomaly ustupovala, udržalo si v 18. storočí pozíciu centra gitarovej Európy. Prispievalo k vývoji nástroja v technickom smere. Skladatelia písali početné množstvo prác a tak ako to robili hudobníci, i oni vycestovali do Európy predvádzať svoje umenie.

Z mnoho talianskych skladateľov, ktorí písali pre gitaru, najznámejší bol Luigi Boccherini (1746-1805). Cestoval po Európe tak ako mnoho jeho súčastníkov vystupujúc ako vilončelista so slávnym Manfredinim. Títo dvaja hudobníci boli pozvaní do Madridu, kde kráľov brat infant Don Luis uznal Boccheriniho ako skladateľa a umelca. Po niakej dobe (napr. službách u pruského kráľa) sa i Bocchelini sám naučil hrať na gitaru. V roku 1799 Boccherini zložil Koncertovú symfóniu pre gitaru, husle, hoboj, čelo a basu. Väčšina jeho prác je napísaných rukopisom. Vďaka pokrokom dosiahnutým v Taliansku bola gitara schopná rozšíriť sa i do ďalších častí sveta, hlavne do Nového sveta, obžvlášť Južnej Ameriky. Slávnymi argentínskymi gitaristami boli Manuel Macial a Antonio Guerrero.

Šesťstrunová gitara

Presný dátum náhrady päťstrunovej gitary šesťstrunovou nie je presne známy. Ale je isté že navonok vyzerala asi ako z polovice osemnásteho storočia. Ku koncu storočia nová šesťstrunová gitara zatienila všetky ostatné typy gitár. Stala sa normou. Hrdlo (hmatník) sa pretiahlo a siahalo až po ozvučnicu. Väčšinou mali tieto gitary 19 pražcov, čo sa stalo neskôr úplným štandardom. Struny boli vyrábané z kovu (po druhej svetovej vojne nahradené pružnejším nylonom).

Nezvyčajné typy gitár

V sedemnástom storočí prešla gitara rôznymi zmenami z hľadiska vonkajšieho vzhľadu. Výrobcovia vyvíjali rôzne druhy netypických gitár, z ktorých niektoré prežili i do osemnásteho storočia. Túžba po lepšej kvalite zvukov donútila výrobcov experimentovať s tvarmi. Asi najzaujímavejšie boli pokusy o skríženie gitary s lutnou (po oboch stranách hmatníka mala výčnelky pripomínajúce krídla) či harfou (mala tri hmatníky, pričom na každom bolo šesť až sedem strún). V Anglicku bola zostrojená gitara s rozšírením tela. Mala tvar obdĺžnika a dokonca vlastnú ozvučnicu, čo je len ďalším dôkazom o pokusoch zlepšiť rezonanciu zvuku. Mnoho týchto pokusov bolo zavrhnutých skôr ako sa vôbec dostali na verejnosť, uchytili sa iba tri nové variácie.

Prvá bola basová gitara. Bola vlastne klasickou gitarou s basovými strunami navyše (2-6), ktoré boli na druhom hmatníku bez pražcov. ďalšie dva typy boli veľmi podobné. Prvý bol menší od modernej gitary a bol naladený na G-C-F-Bb-D-G (Bb je tón B podladený o pol noty). Druhá bola ešte menšia a bola naladená o štyri tóny nižšie ako dnešná: A-D-G-C-E-A. I keď sa tieto gitary stali populárne a mnoho skladateľov pre ne začalo písať, neprežili dlhšie ako do štvrtiny dvadsiateho storočia.

Devätnáste storočie

Definitívne sa vyriešila otázka počtu strún a to na šesť. Bolo to práve v 19. storočí, kedy nástroj dosiahol vrchol vývoja. Zmena na šesť strún bola univerzálna, nielen na Európskom, ale aj na Americkom kontinente. Zmeny v sociálnych pomeroch, ktoré priniesla priemyselná revolúcia, prispeli popularite nástroja. Zlepšené možnosti prepravy umožnili umelcom cestovať a zviditeľňovať seba i nástroj. Tieto začiatky pomohli gitare stať sa takou populárnou v dvadsiatom storočí. V polovici 19. storočia sa obnovilo nadšenie centralizované vo Viedni. Viedeň sa stala veľkým centrom, ktoré navštevovali hudobníci z celej Európy. Významnými skladateľmi boli napr. Simon Molitor alebo Leonhard von Call.

Mauro GiulianiTalian Mauro Giuliani je jedným z najdôležitejších zástancov gitary a jej hudby 19. storočia. Po roku 1807 sa dosiahol ako skladateľ veľký úspech. Intenzívnym cestovaním a koncertovaním propagoval gitaru, aby bola seriózne prijatá po celej Európe. Giuliani mal vo Viedni veľký hudobný vplyv aj na ostatných hudobníkov. Robil koncerty pre gitaru a orchester.

Fernando SorFernando Sor je považovaný priekopníka gitarovej hudby a niektorí ho dokonca nazývajú Beethovenom gitary. Ak hudba pre gitaru jeho súčasníkov Dionisia Aguada a Fernanda Carulliho je úzko spätá s jej inštruktívnym charakterom, Sorove etudy predstavujú autonómne hudobné kompozície, v ktorých sa manifestuje skladateľova mimoriadna melodická invencia.

Fernando CarulliZačínal s čelom, ale po tom ako sa dostal ku gitare, stal sa jedným z najuznávanejších majstrov tohto nástroja. Spísal 360 kompozícií. Navrhol gitaru so štyrmi basovými strunami (dekakord). Ďalšími talianskymi skladateľmi či majstrami boli Matteo Carcassi, Nicolo Paganini a Zani de Ferranti.

Dionisio AguadoBol dôležitým španielskym skladateľom a virtuózom. Vydal Metodo para guitarra (Metódy pre gitaru), v ktorej zhrnul najlepšie techniky a metódy hrania 19. storočia.

Iní španielski skladatelia a virtuózovia: Julian Arcas, Francisco Tarrega, Luthier Antonio Torres.

Dvadsiate storočie a dnešok

Dnes je gitara veľmi rozšíreným nástrojom braným plnou vážnosťou. Rozšíreniu pomohli i masmédiá ako rádio, televízia, … Nástroj má teraz skvelé podmienky pre rozširovanie po celom svete. Hudobníci teraz môžu cestovať po celom svete, čo prispieva k udržiavaniu istej hladiny popularity. I keď v poslednom čase sa do popredia dostávajú viac elektronické prvky hudby ako klasické nástroje, gitara si stále udržiava svoju mieru popularity a len tak skoro jej popularita ani neklesne.

Podobné články

One Comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.