História gitary
Od staroveku po modernú gitaru
Od dávnych brnkacích nástrojov cez renesančnú vihuelu a barokovú gitaru až po koncertnú klasiku, elektrický zvuk a digitálnu súčasnosť. Prehľad vývoja nástroja, ktorý spája storočia hudby.
Od starovekých strunových nástrojov ku gitare
Najstaršie korene

Dejiny gitary nemajú jediný presne určený začiatok. Strunové nástroje s krkom a rezonančným telom poznali rozličné civilizácie už v staroveku. Podobnosť ich tvaru s dnešnou gitarou však sama osebe nedokazuje priamu vývojovú líniu. Pri skúmaní najstarších nástrojov sa preto opierame o archeologické nálezy, výtvarné zobrazenia a porovnávanie konštrukčných znakov.
Mnoho nástrojov, viacero tradícií
Stredovek

Stredoveká Európa poznala pestrú skupinu brnkacích nástrojov. Na vyobrazeniach a v písomných prameňoch sa stretávame s lutnami, citolami, gitternami a ďalšími typmi. Na Pyrenejskom polostrove sa navyše prelínali kresťanské, židovské a islamské hudobné prostredia. Výsledkom nebol jediný priamočiary vývoj, ale súbežné používanie nástrojov s odlišnými tvarmi, ladením a spoločenskou úlohou.
Vihuela a štvorzborová gitara
Renesancia

V 15. a 16. storočí sa začínajú objavovať nástroje, ktoré už zreteľnejšie pripomínajú európsku gitaru. Renesančná gitara bývala menšia než súčasná a často mala štyri zbory strún. Zbor znamená jednu hráčsku jednotku tvorenú spravidla dvojicou strún; štvorzborová gitara preto nemusela mať iba štyri fyzické struny. V Španielsku sa súčasne rozvíjala vihuela, spravidla so šiestimi zbormi, ktorá bola významným nástrojom náročnej polyfónnej hudby.
Hudba zachytená v tabulatúrach
16. storočie

Rozmach hudobnej tlače výrazne pomohol šíreniu gitarového repertoáru. Tabulatúra poskytovala hráčovi praktickú informáciu, na ktorých strunách a miestach hmatníka má hrať. Vydavatelia a skladatelia prinášali tanečné skladby, variácie, fantázie aj úpravy vokálnej hudby. Medzi mená späté s týmto obdobím patria Alonso Mudarra, Miguel de Fuenllana a francúzski vydavatelia Adrian Le Roy a Robert Ballard.
Päťzborová gitara a nové spôsoby hry
Baroko

V 17. storočí sa v európskej hudbe výrazne presadila päťzborová baroková gitara. Bola spravidla menšia než dnešná klasická gitara a často mala bohato zdobenú rozetu, črevové struny a viazané pražce. Jej hudba využívala akordický sprievod aj vybrnkávané pasáže. V dobových prameňoch sa stretávame s technikami rasgueado, teda rytmickým rozoznievaním viacerých strún, a punteado, čiže hrou jednotlivých tónov.
Od zdvojených zborov k jednotlivým strunám
18. storočie

Prechod k šiestim jednotlivým strunám neprebehol v celej Európe naraz. V rôznych regiónoch sa určitý čas používali odlišné konštrukcie a počty zborov. Postupne sa však presadzovala šesťstrunová gitara, ktorej usporiadanie sa stalo základom moderného nástroja. Menil sa aj notový zápis, stavba korpusu a spôsob využitia gitary v sólovej a komornej hudbe.
Koncertná gitara a významní virtuózi
19. storočie

Devätnáste storočie prinieslo rozmach gitarových škôl, verejných koncertov a rozsiahlejšej sólovej literatúry. Fernando Sor, Mauro Giuliani, Dionisio Aguado a Ferdinando Carulli patrili k osobnostiam, ktoré rozvíjali techniku hry a presadzovali gitaru ako koncertný nástroj. Významné hudobné centrá vznikali napríklad vo Viedni, Paríži a ďalších európskych mestách.
Antonio de Torres a podoba klasickej gitary
19. storočie

Španielsky staviteľ Antonio de Torres Jurado významne ovplyvnil konštrukciu modernej klasickej gitary. Jeho nástroje ukázali možnosti väčšieho rezonančného tela a premysleného vnútorného vystuženia vrchnej dosky. Neznamená to, že modernú gitaru vytvoril jediný človek; Torres však patril k najvplyvnejším staviteľom, na ktorých nadväzovali ďalšie generácie.
Nahrávanie, nové struny a elektrifikácia
20. storočie
,_Museum_of_Making_Music.jpg)
Dvadsiate storočie rozšírilo možnosti gitary ďaleko za hranice koncertných sál. Rozhlas, gramofónové nahrávky a neskôr televízia priniesli gitarovú hudbu širokému publiku. V klasickej gitare sa po druhej svetovej vojne postupne presadzovali nylonové struny ako alternatíva k tradičným črevovým strunám. Popri akustických nástrojoch sa rozvíjali gitary s elektrickým snímaním, zosilňovaním a napokon aj plnotelové elektrické gitary.
Jedna rodina nástrojov, nespočetné hudobné možnosti
Súčasnosť

Dnešný gitarista si môže vybrať z klasických, oceľostrunových akustických, elektrických, rezonančných, basových či viacstrunových nástrojov. Digitálne modelovanie, efektové procesory a počítačové nahrávanie rozšírili zvukové možnosti, ale základ zostáva rovnaký: vzťah medzi strunou, hmatníkom, rukami hráča a hudobnou predstavou.
Pramene a ďalšie štúdium
Tento text je nové autorské spracovanie všeobecne známych historických faktov. Na overovanie vývoja európskej gitary slúžili najmä odborné múzejné materiály. Odkazy umožňujú čitateľovi overiť si informácie a pokračovať v štúdiu.







https://gigafox.ru/sk/eschyo/istoriya-gitary-istoriya-razvitiya-elektrogitary-izobretatel-gitary/