| |

Charakteristika vokálneho kontrapunktu

Polyfónny vokálny sloh (7. – 16. storočie) sa prelína v svojich začiatkoch s jednohlasným slohom chorálnym (7. – 10. stor.) a s jednohlasným slohom svätským (truvérským, trubadúrským a so slohom minnesingrov (koniec 10. – 13. stor.). Vyspelá vokálna polyfónia sa často nazýva polyfónne palestrinovska.

Vokálna polyfónia sa vyznačuje týmito znakmi:

  1. cirkevnými tóninami

  2. lineárne vedenými hlasmi, zo začiatku bez ohľadu na harmonický výsledok; až v renesancii, s pribúdajúcim harmonickým cítením, sa zohľadňuje aj výsledná vertikálna zložka

  3. používaním takmer výhradne konsonantných súzvukov, prieťažné disonancie na ťažkých dobách je možné použiť len pripravené a rozvedené, na ľahkých dobách používa väčšinou disonancie priechodné alebo spodné striedavé

  4. používaním len diatonickej modulácie v cirkevných tóninách

  5. miernou hlasovou pohyblivosťou, vyplývajúcou z požiadaviek speváckeho slohu

  6. príslušnými hudobnými formami, hlavne: omše, moteto, madrigal.

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.