Harmonizácia – spájanie akordov

Pri spájaní akordov zohráva dôležitú úlohu ich vzájomná príbuznosť. Príbuzné akordy, ktoré si môžeme predstaviť ako členov jednej rodiny, majú jeden alebo viac spoločných tónov. Podľa počtu spoločných tónov rozlišujeme terciovú a kvintovú príbuznosť. V ukážke úvodu piesne „Prídi ty šuhajko ráno k nám“ (notový príklad nižšie) nie sú hlavné harmonické funkcie použité iba v základných tvaroch, ale aj v obratoch. Akordy sú usporiadané tak, aby melódia zaznievala vo vrchnom hlase. Pri harmonizácii teda jednotlivé kvintakordy na seba nadväzujú podľa určitých pravidiel – navzájom sa spájajú.

Príbuznosť durových kvintakordov

Terciová príbuznosť

O terciovej príbuznosti hovoríme vtedy, keď sú základné tóny dvoch kvintakordov vzdialené o terciu nahor alebo nadol. Takéto akordy majú dva spoločné tóny, ktoré sú na obrázku označené oblúčikom. V prvom takte vidíme akordy I. a III. stupňa: C dur (c1 – e1 – g1) a Emi (e1 – g1 – h1). Ich spoločnými tónmi sú e1 a g1. Podobný vzťah ukazuje druhý takt, v ktorom sa spájajú akordy II. a IV. stupňa, Dmi a F dur; spoločné majú tóny f1 a a1. V treťom takte nasleduje dvojica C dur – Ami a vo štvrtom Hmi5♭ – G dur. Spoločné tóny v posledných dvoch príkladoch si skúste určiť samostatne.

Kvintová príbuznosť

Kvintová príbuznosť vzniká medzi kvintakordmi, ktorých základné tóny sú od seba vzdialené o kvintu nahor alebo nadol. Tieto akordy majú jeden spoločný tón. V prvom takte obrázka je uvedená dvojica Cmi (c1 – es1 – g1) a G dur (g1 – h1 – d2), ktorú spája tón g1. V druhom takte nájdeme akordy Dmi a Ami so spoločným tónom a1. V ďalších taktoch sú spoločnými tónmi es1 a f1. Skúste si všimnúť, v ktorom hlase jednotlivé spoločné tóny zaznievajú.

Nepríbuzné akordy

Nepríbuzné akordy nemajú ani jeden spoločný tón. Ich základné tóny sú v uvádzaných príkladoch vzdialené o sekundu nahor alebo nadol. Ide napríklad o akordy susedných stupňov harmonizovanej stupnice.

Príbuznosť hlavných harmonických funkcií

I. – IV. stupeň (tonika – subdominanta): jeden spoločný tón.

I. – V. stupeň (tonika – dominanta): jeden spoločný tón.

IV. – V. stupeň (subdominanta – dominanta): žiadny spoločný tón; ide o nepríbuzné akordy.

Prísne a voľné spájanie príbuzných akordov

Prísne spájanie

Pri prísnom spájaní príbuzných akordov ponechávame spoločný tón v tom istom hlase. Ostatné hlasy prechádzajú na tóny nasledujúceho akordu podľa pravidiel vedenia hlasov. Výsledné spojenie preto často využíva rôzne obraty akordov. Nasledujúce notové príklady ukazujú prísne spájanie hlavných harmonických funkcií, pričom vychádzajú z toniky v základnom tvare aj z jej obratov. Zadržaný spoločný tón je na lepšie pochopenie označený ligatúrovou značkou.

Voľné spájanie

Pri voľnom spájaní príbuzných kvintakordov sa spoločný tón nemusí zadržať v tom istom hlase. Dôležité je plynulé vedenie jednotlivých hlasov, najmä citlivého tónu (7. stupňa), ktorý v klasickej tonálnej harmónii spravidla smeruje nahor k tonickej prime. Voľné spájanie používame aj pri opakovaní akordu toho istého stupňa, napríklad ak melódia postupuje po tónoch rozloženého kvintakordu. Rovnako ho môžeme zvoliť pri dvoch príbuzných akordoch, ak si to vyžaduje melodický pohyb. Notové ukážky harmonizovaných piesní v trojhlasnej úprave pomáhajú porovnať prísny a voľný spôsob spájania.

Upozornenie: Ak sa v jednom takte opakuje tá istá harmonická funkcia, nemusí sa znovu vypisovať; jej pokračovanie sa môže vyznačiť krátkou vodorovnou čiarkou.

Spájanie nepríbuzných akordov

Keďže nepríbuzné akordy nemajú spoločný tón, spájame ich voľne. Z hlavných harmonických funkcií sem patrí spojenie subdominanty a dominanty, teda IV. a V. stupňa. Pri vedení hlasov je vhodné využiť obrat aspoň jedného z týchto akordov, prípadne oboch. V klasickej štvorhlasnej harmónii sa vyhýbame najmä paralelným čistým kvintám medzi hlasmi. Súbežné posúvanie kvintakordov v základnom tvare môže viesť k takýmto paralelám a zároveň vytvárať zvuk, ktorý sa v tradičnom harmonickom štýle považuje za menej vyvážený.

Opačný postup, od dominanty k subdominante (V. – IV. stupeň), sa v tradičnej funkčnej harmónii používa zriedkavejšie. Subdominanta po dominante totiž oslabuje napätie, ktoré dominanta prirodzene vytvára smerom k tonike. V súčasnej hudbe však nejde o zakázané spojenie: najmä v populárnej hudbe sa s takýmto postupom stretávame pomerne často.