Vývoj moderného notopisu

Dnešný moderný notopis vznikol predovšetkým z tzv. menzurálnej notácie. Základom dnešného notového písma je označenie stúpajúceho radu siedmich tzv. pôvodných tónov prevzatými z abecedy:

C D E F G A H

Každý ôsmy tón (rozpätie oktávy) sa javí ako opakovanie tónu prvého, ale vo vyššej polohe – pozícii. Môžeme si to predstaviť aj tak, že tóny: C – D – E – F – G – A – H, sú schody z jedného poschodia a pokračujúce vyššie tóny: c – d – e – f – g – a – h, sú „schodmi“ na poschodie ďalšie.

Tóny C1 – D1 – E1 – F1 – G1 – A1 – H1, sú tým „notovým schodišťom“ o poschodie nižšie atď. Od základného (prvého) tónu po ôsmy tvoria pôvodné tóny tzv. oktávu (z poschodia na poschodie):

C D E F G A H / c

Pôvodne bolo začiatkom každej oktávy A, neskôr F a G. V 16. storočí sa objavuje známy a dodnes pretrvávajúci systém, podľa ktorého je základným tónom jednotlivých oktáv tón C. Takto sa vyvinul základný diatonický rad, ktorý dnes vyzerá nasledovne:

C D E F G A B (H)

Tým sa, až na malú výnimku (značenia B – H), dospelo k pomenovaniu tónov, ktoré sa používajú dnes. Kým sa podľa nemeckej terminológie používa na označenie siedmeho tónu diatonickej rady písmeno H, Angličania a Američania používajú písmeno B. Táto nejednotnosť v značení B – H vyžaduje stručné vysvetlenie.

Odvodenie a problematiku tónov B – H dobre zvládneme, ak poznáme intervaly. Keď porovnávame intervalové vzdialenosti v diatonickej rade, zistíme, že okrem iných sa nachádza medzi tónmi tiež interval veľkosti troch celých tónov – medzi tónmi F – H. Tento interval sa nazýva tritonus. Vzdialenosť F – H je v diatonickom rade jediná a pre svoju disonantnosť (neľúbozvučnosť) bola v stredoveku nazývaná „diablom v hudbe“ (tzv. tritonus diabolicus). Vtedajší hudobníci v snahe vyhnúť sa mu ho proste vynechávali alebo ho podľa potreby nahradzovali pomocným nižším poltónom. Novému, chromaticky o poltón zníženému tónu nebol pridelený názov. Preto vtedy B predstavovalo vlastne tóny dva. Ďalším vývojom bol pre diatonické „B“ určený hranatý tvar (h), tzv. B-quadratum (štvorhranné „B“). O pol tónu nižšiemu (chromatickému) „B“ sa prisúdilo značenie oblé b (b). Diatonický rad v tej dobe vyzeral v rôznych oktávach nasledovne:

… A1 H1 C D E F G A H c d e f g a h …

Nakoniec sa z B-quadtatum vyvinulo H (ako označenie diatonického – vyššieho tónu na siedmom stupni diatoniky). Oblé b sa ustálilo ako označenie chromaticky nižšieho tónu na tomto stupni.

V súčasnej dobe je niekedy problém, ktorá literatúra aké označenie používa. V nemeckej notácii sa namiesto krížika (♯ – zvyšovacie znamienko o poltón) používalo písmeno h. V spojení s notou „B“ označovalo, že ide o B-quadratum, naše súčasné H – h. Postupne písmeno „h“ (pôvodne B-quadratum) úplne zatlačilo označovanie „B“. To znamená, že diatonický (pôvodný – vyšší) tón v stupnici (diatonickej rade) sa označoval už len ako „H – h“. Pre chromatický nižší poltón sa ponechalo označenie B – b. U nás sa zavedené „H – h“ pre označenie VII. stupňa (tónu) diatonickej rady zachovalo dodnes. Pre poltónovo znížený VII. stupeň zostalo „B – b“. Rovnako je tomu aj v Českej Republike, Nemecku, Poľsku. Dnes má u nás a v týchto krajinách označenie siedmich (základných) diatonických tónov tento tvar:

C D E F G A H

Angličania, Američania, Holanďania, atď., boli pri pomenovaní siedmeho diatonického tónu logickejší a dali prednosť písmenu „B“ alebo „b“.
Poznámka: vychádzali z logického sledu – použitia prvých siedmich písmen abecedy A – B – C – D – E – F – G. Základný diatonický rad u nich vyzerá nasledovne:

C D E F G A B

Opísaná odlišnosť zaužívaného značenia a prístupu je dnes príčinou nezrovnalostí pri štúdiu notových zápisov zo zahraničia. Zapamätajme si preto tieto rozdiely!

U nás sa značí poltónová postupnosť A – B – H – c  (a – b – h – c1) pričom od základného tónu „C“ je „A“ sexta – VI. stupeň, „B“ malá septima – VII. (chromaticky, nižší) stupeň, „H“ veľká septima – VII. (diatonický, vyšší) stupeň a „c“ oktáva – VIII. stupeň. Pre značenie rovnakého sledu sa tiež používa označenie „A – HES – H – C“, pričom zvukovo HES = B.

Angličania a krajiny používajúce ich notačný princíp nepoznajú označenie H. Majú len B a pri označení vyššie zmieneného sledu tónov píšu A – Bb – B – C alebo A – Bb – B – B♯, pričom zvukovo B♯ = C.

Nižšie obrázok ukazuje rozdielnosti v označení poltónov „B“ a „H“. Ako vidieť najväčšie riziko omylu nastáva pri písmene „B“ (označené zeleným štvorčekom), kde v stredoeurópskej notáci toto písmeno označuje v stupnici C ionska malú septimu (m.7 = 7b = 10 poltónov) a v kde v anglo-americkej notáci toto písmeno označuje v stupnici C ionska veľkú septimu ( v.7 = 7 = 11 poltónov).

My budeme používať pravidlá zaužívané u nás, resp. pravidlá nemeckej notácie, to znamená s použitím označení B ako malej (chromatickej) septimy – VII. stupňa a H ako veľkej (diatonickej) septimy.