Atonalita
Atonalita v hudbe – je spôsob vytvorenia – skladobný sloh, ktorý zámerne potláča tonálne centrum a tonálne vzťahy. Atonalita je popretím tonálneho princípu – tonality. V atonálnom systéme pravidlá o tvorbe a spájaní akordov tonálneho slohu strácajú platnosť.
Širšie ponímaná atonalita je Acentricita, vzdávajúca sa nielen tonálnej hierarchie, ale akékoľvek dostredivosti (root). Vzrastajúce tendencie používať v rámci tonality v stále vyššej miere chromatické tóny vyústili až k rozšírenej tonalite 20. storočia, ktorá je charakteristická využitím úplnej temperovanej chromatiky a temperovaných intervalov.
Zrovnoprávnenie všetkých dvanástich tónov temperovanej chromatiky znamenalo, že systém sedemtónových diatonických stupníc strácal svoj skorší význam. Využívanie rôznych nových súzvukov a stále všeobecnejšie a voľnejšie chápanie funkčných harmonických vzťahov viedlo k postupnému oslabovaniu tonality a zmenšovanie významu kompozičných pravidiel platných pre klasickú tonalitu. K vzniku atonality prispelo aj používanie súzvukov s neterciovou stavbou, predovšetkým klastrov a kvartových akordov.
K atonalite je možné sa prepracovať viacerými spôsobmi. Buď tradičnými prostriedkami, alebo aj využitím dodekafonických princípov. Vzhľadom na to, že tonálna hudba je charakterizovaná harmonickým obsahom akordov a stupníc, vyjadreným tónovými výškami a intervalmi, s vymiznutím tonálneho centra mizne aj logický harmonicko-melodický vývoj kompozície, vyplývajúci z tonálnych vzťahov. Hudobné frázy už nemožno identifikovať podľa tradičných harmonicko-melodických postupov.
Význam harmonických javov tonálnej hudby, ako sú tónina, tóniky alebo kadencie preberá v atonálnej kompozícii melodický princíp. Termín ATONALITA je oveľa mladší ako pojem tonalita a zrodil sa až začiatkom 20. storočia. On vniesol nový pohľad na samotný termín TONALITA. Atonálna hudba je charakterizovaná usporiadaním tónových výšok a intervalov. Významným stavebným prvkom sa stávajú melodické motívy a celá organizácia hudobného diela je založená na ich vzájomných vzťahoch. Použité motívy by mali mať nasledujúce vlastnosti:
● Časté zmeny smeru postupu hlasu. Neodporúča sa použitie viac ako troch krokov idúcich tým istým smerom.
● Skoky v melódii, časté použitie veľkých (zložených) intervalov.
● Aperiodická rytmická štruktúra.
● Nerepetitívna rytmická štruktúra.
● Výrazné frázovanie.
Pre zvýraznenie napätia je možné v rámci atonálnej kompozície využiť nasledujúce postupy:
– veľké intervaly
– stúpajúce melódie
– extrémne polohy – melódie – vysoké aj nízke
– pohyb v slede šestnástinových a menšom rytmických hodnotách
– krátke tóny
– staccato
– premenlivé metrum
– nepravidelný rytmus
– vzrastajúca hybnosť
– veľké dynamické kontrasty
– výrazné frázovanie
– náhle pauzy a generálpauzy
– ostré zvukové farby
– extrémne registre
– skresľujúce zvukové efekty
Pre uvoľnenie napätia je možné v rámci atonálnej kompozície využiť nasledujúce postupy:
– malé intervaly
– klesajúce melódie
– stredné polohy – melódie
– pohyb v pomalších hodnotách dlhé tóny
– legato
– slabý až nezreteľný metrický pulz
– klesajúca hybnosť
– nízka hlasitosť
– malé dynamické kontrasty
– mäkké zvukové farby
– bez kontrastujúceho ticha
– základné registre
– čisté zvuky
K atonálnej hudbe je možné dospieť:
1. tradičnými prostriedkami
2. pomocou dodekafónie
Dosiahnutie atonality tradičnými prostriedkami:
Pri kompozícii atonálnej harmonickej vety je nutné:
a) neužívať tradičné súzvuky
b) užívať akordov od šesťzvukov vyššie s komplikovanejšie disonantné charakteristikou
c) pri ich úpravách sa vyhnúť možnostiam, ktoré môžu viesť k funkčnému výkladu – zdôraznenie základného tónu a tercie pripomínajúce citlivý tón
d) vyhnúť sa kadenčným akordickým sledom
e) v slede akordov uprednostniť akordy funkčne odľahlé – ideálne sú tritónové vzťahy
f) vyhnúť sa návratu ktoréhokoľvek z už použitých akordov
g) rovnomerne čerpať zo všetkých 12tich tónov temperovanej chromatiky
h) ideálne sú aj celotónové šesťzvuky
i) použitie klastrov – tónových zhlukov
DRUHY ATONALITY
1.NEORGANIZOVANÁ – neriadená, voľná atonalita. Tu dochádza k úplnému rozbitiu a opusteniu tradičného tonálneho systému, zrovnoprávnenie 12tich tónov temperovanej chromatiky, opustenie tradičnej akordiky. To znamenie absencii akejkoľvek tónovej hierarchie. 1.pol.20.storočia
2.ORGANIZOVANÁ – riadená atonalita. Patrí sem 12-titonová sériová technika – DODEKAFÓNIE, ďalej dôsledne acentrická organizácia tónových výšok. 20.storočie – II.viedenská škola a jej pokračovateľa
3. SERIÁLNA A MULTISERIÁLNA TECHNIKA a totálna organizácia tónového materiálu a ŠTRUKTURALIZMUS – dôsledná seriálna organizácia všetkých zložiek.
4. PUNKTUALIZMUS – Vzniká väčšinou ako dôsledok vysoko organizovanej seriálnej alebo multiseriálnej štruktúry hudobného materiálu. Každý akord, tón alebo zvuk je poslucháčom pocitovo vnímaný samostatne, a bez nadväznosti na ostatné tóny a vyvoláva pocit nahodilosti a neorganizovanosti hudobného diela – 2.pol. 20.storočia.
5. MIKROINTERVALIKA – Je to systém, kde sa oktávy delia na menšie časti, ako sú poltóny. Najčastejšie sa jedná o:
a) štvrťtónovú hudbu – oktáva je rozdelená na 24 dielov – BICHROMATIKA
b) šesťinotónovú hudbu – oktáva je rozdelená na 36 dielov – TRICHROMATIKA 20.storočie – Hába, Penderecki, Ligeti, Boulez, Stockhausen…
6. ABSENCIA TÓNOVÉHO SYSTÉMU Je to hudba založená iba na rytme, farbe – bez určitého rozvrstvenia tónových výšok. Elektronická a konkrétna hudba, témbrová a etnická hudba a v neposlednom rade hudba primitívnych kultúr.
