Tonalita
Preklad a doplnenie článku: https://cs.wikipedia.org/wiki/Tonalita
Tonalita označuje vzťahový poriadok medzi tónmi v melodickom a harmonickom význame. Ako tonalita je v európskej hudbe označovaná dur-mollová tonalita, ostatné hierarchické usporiadania tónového materiálu bývajú označované ako modalita. Hlavný význam v dur-mollovej tonalite má tónika a potom aj príbuzné tóny (z harmonického hľadiska akordy) dominanta a subdominanta. Zvláštnu funkciu má tzv. citlivý tón.
Vznik tonality súvisí v európskej hudbe s vývojom polyfónie, ktorý začal koncom 9. storočia. K jednohlasným melódiám pribúdali ďalšie hlasy, ktoré sa postupne osamostatňovali a postupne stúpal význam intervalov medzi nimi. Na začiatku 15. storočia, boli už okrem oktáv, kvint a kvart považované za konsonantné intervaly aj tercie, čo umožnilo použitie terciových súzvukov – kvintakordov.
Približne do prvej polovice 17. storočia sa postupne vytvárali tonálne harmonické vzťahy. Na finálnom tóne starých stupníc – modov vznikol tónický kvintakord. Tóny susediace s finálnym tónom sa stali základom dominantnej harmonickej funkcie – dominantného kvintakordu. Neskôr sa objavil aj kvintakord subdominantný.
Obdobie klasickej tonality medzi druhou polovicou 17. storočia a koncom 19. storočia sa prestali používať staré mody a ustálili sa dva typy diatonických stupníc – dur a mol. Tonalita využívala akordy s terciovou stavbou, ktoré sa používali v základnej polohe aj v obratoch. K akordom bolo možné pridávať neharmonické tóny, ktoré museli byť pripravené a rozvedené predpísaným spôsobom.
V čistej diatonickej tonalite sú tóniny vyjadrené troma základnými harmonickými funkciami – tónikou (T), subdominantou (S) a dominantou (D). Okrem základných funkcií sú používané aj vedľajšie kvintakordy, vytvorené na II., III., VI. a VII. stupni tóniny. Prirodzená durová tónina obsahuje durovú tóniku, subdominantu aj dominantu, prirodzená mollová tónina obsahuje tóniku, subdominantu aj dominantu mollovú.
Postupne dochádzalo k miešaniu durovej a molovej tonality. Do durovej tonality boli vnášané molové základné funkcie a do molovej tonality funkcie durové. Najskôr bola používaná harmonická mol s durovou dominantou, neskôr sa objavilo tiež používanie melodickej mol s durovou subdominantou a harmonickej dur s molovou subdominantou. Mollová dominanta v melodickej dur sa začala používať najneskôr. Mollová tónika v durovej tónine a durová tónika v mollovej tónine sú používané až v 20. storočí.
Používané harmonické funkcie boli ďalej rozširované a obohacované, čím sa tonálne vzťahy začali uvoľňovať. Objavila sa alterovaná chromatická tonalita, v ktorej je používaný tiež frygický kvintakord na II. stupni a lydický kvintakord na VII. stupni. Voči tónom tónického kvintakordu sú používané iba diatonické poltónové postupy, teda nie sú chromaticky zvyšované alebo znižované tóny tónického kvintakordu.
Rozšírená tonalita, nazývaná tiež enharmonicko-chromatická tonalita, využíva úplnú chromatickú stupnicu s enharmonicky zámennými tónmi a mimotonálne funkcie, predovšetkým dominanty. Ako umelé citlivé tóny sa používajú tóny chromaticky odvodené od tónov tónického kvintakordu a dochádza k častým vybočeniam od iných tónin, základná tónina býva upevňovaná aspoň na začiatku a v závere jednotlivých hudobných častí.
V 20. storočí v období modernej tonality dochádza využitím úplnej temperovanej chromatiky a temperovaných intervalov k zrovnoprávneniu všetkých dvanástich tónov temperovanej chromatiky a systém sedemtónových diatonických stupníc postupne stráca svoj skorší význam. Využívanie nových súzvukov a stále všeobecnejšie a voľnejšie chápanie funkčných harmonických vzťahov vedlo k postupnému oslabovaniu tonality a zmenšovaniu významu kompozičných pravidiel platných pre klasickú tonalitu.
Dochádza k popretiu funkčných vzťahov, každý akord je možné spojiť s každým. Charakteristické je obohacovanie existujúcich súzvukov a stavba nových, vzťahy akordov sú často zredukované na vzťahy ich základných tónov. Tonálnym centrom, tónikou (T), zostáva I. stupeň stupnice. Funkciu dominanty (D) môžu plniť všetky funkcie smerujúce k tónke (autentickej funkcie). Okrem V. stupňa sú to aj III. a VII. stupeň.
Subdominantné (S) funkcie, smerujúce od tóniky (plagálne funkcie) majú okrem IV. stupňa tiež VI. a II. stupeň, niekedy aj stupeň VII. Pri ďalšom uvoľnení tonality je možné využiť úplne rovnocenne všetky tóny chromatickej stupnice. Tóny chromaticky odvodené od tónov tónického kvintakordu je možné používať aj v tónickej funkcii. Dostredivá kadenčná sila tóniky je vyjadrená akordom, intervalom alebo tónom prvého stupňa stupnice. Tonalita sa stáva centralitou.
Úplným popretím tonálnych vzťahov sa na prelome 19. a 20. storočia dospelo až k protikladu tonality – atonalite.
