Všeobecné základy improvizácie 1.časť
IMPROVIZÁCIA – Pod týmto pojmom sa chápe bezprostredné, pohotové vytváranie „nových melódií“ – okamžite a priamo pri hre. Okrem výnimočnej tzv. free improvizácie, kde nie je často daná ani tónina ani rytmus, ide väčšinou o tzv. „organizovanú improvizáciu„.
Organizovaná improvizácia má súvislosť s danou témou alebo prinajmenšom prebieha nad viac-menej pevným harmonicko-rytmickým podkladom. Organizovanú improvizáciu môžeme rozdeliť na vertikálnu alebo horizontálnu.
Vertikálna improvizácia – uprednostňuje viac danú harmonickú schému, improvizujeme teda v užšej väzbe na jednotlivé akordy, dalo by sa povedať akoby „na každý akord zvlášť“, v príslušných tóninách jednotlivých konkrétnych akordov.
Horizontálna improvizácia – viacej uprednostňuje hľadisko melodické a teda momentálne vznikajúcu melódiu vytváranú improvizátorom. Prebieha v jednej tónine a jej väzba na daný sled akordov v doprovode je voľnejšia.
Vertikálne môžeme improvizovať vždy, ak vieme tóny našej improvizácie prispôsobiť tónom, z ktorých sú zložené hrané akordy. Horizontálnu improvizáciu uplatňujeme hlavne vtedy, ak sú akordy hrané v téme /v doprovode/ v blízkej príbuznosti /napr. Tonika, Subdominanta, Dominanta atp…/ alebo sa monotónne opakujú…
Akordy v najbližšej príbuznosti sú akordy postavené na jednej stupnici – tzv. doškálne akordy. Improvizácia však často využíva aj cudzie tóny, ktoré akordy hrané v téme neobsahujú. Čím menej je spoločných tónov s práve zaznievajúcim akordom, alebo akordami v slede, tým viac je improvizácia vonku – mimo. Takto môžeme rozdeliť improvizáciu na vonkajšiu a vnútornú.
V skutočnosti, pri praktickom improvizovaní sú využívané v určitom pomere, v určitej miere viac-menej všetky spomínané spôsoby, ktoré sa počas improvizácie menia a dopĺňajú. Dobrý a skúsený improvizátor vie, že by mala byť v každom prípade určitá rovnováha medzi všetkými týmito spôsobmi improvizácie, ovláda stupnice, akordy, základy harmónie a harmonizácie, učí sa riffy dobrých gitaristov a tým zbiera skúsenosti. Tie sa množia a potom stačí momentálny nápad, ktorý je tak dobrý, že často prekvapí aj samotného improvizátora.
Talent spojený s teoretickými znalosťami a pravidelným cvičením a zdokonaľovanie tehniky hry, to je kľúč k získaniu dobrej improvizátorskej rutiny. Ak pripojíme k tomu feeling /cítenie/ a myslenie a sme na najlepšej ceste k úspechu. Ako dobre improvizovať? Na túto otázku neexistuje priama odpoveď, tak ako neexistuje recept, ako „jedine správne“ improvizovať. Chce to trpezlivosť, cvik a skúsenosti. A okrem toho každý máme svoju cestu.
V ďalšom si niektoré veci s vyššie uvedeného ozrejmime na jednoduchom príklade s diatonickou dur od „C.
TÓNY AKORDICKÉ, MELODICKÉ a CUDZIE – Naučíme sa jednoducho poznať a určiť kam patria „tóny melódie“ (v podstate môže melódiu nahrádzať aj aktuálne improvizovanie), ktoré aktuálne „bežia“ nad harmonickým podkladom…
Vychádzajme so stupnice „C dur„: c – d – e – f – g – a – h. Toto sú tóny stupnice, ktoré môžu byť počas hry v melódii tónmi akordickými alebo melodickými. Postavme si na tejto stupnici jednoduchú harmóniu vo forme hramonického (kadenčného) podkladu (KADENCIA = súbor troch základných akordov, postavených na danej stupnici terciovým systémom:
T = tónika (I.stupeň) C (C dur) c – e – g
S = subdominanta (IV.stupeň F (F dur) f – a – c
D = dominanta (V.stupeň G (G dur) g – h – d
Vytvorme „sled akordov“ ako harmonický podklad, napr v 4/4 takte 4 takty: / C / F / G / C /
V prvom takte hráme C dur s tónmi c-e-g, to znamená, že tieto tóny sú v danom okamihu (takte, kým trvá tento akord) AKORDICKÉ.
Ostatné tóny stupnice C dur (d, f, a, h) sú v tomto takte – trvania akordu C dur MELODICKÉ.
Ak by sa v melódii vyskytli ešte iné tóny (v tomto prípade nejako chromaticky pozmenené, napr.: cis, dis, fis, gis, ais, des, es, ges, as, hes…), tak tieto tóny sú mimo stupnice C dur a sú pre ňu CUDZIE.
Ak prejdeme na druhý takt, kedy bude aktuálny akord F dur, tak situácia sa opakuje, s tým, že AKORDICKÝMI tónmi sa stávajú tóny akordu, tj: „f – a – c“ a ostatné tóny stupnice d, e, g, h sú v danom momente MELODICKÉ. CUDZIE tóny zostávajú rovnaké ako u C dur, nakoľko sa jedná o tóny s chromatickej stupnice, mimo našej aktuálnej stupnice.
*
*
A JE TU PRE VÁS ÚLOHA:
Skúste určiť, ktoré tóny sú AKORDICKÉ, MELODICKÉ a CUDZIE v tónine G dur (stupnica G dur), tóny: g – a – h – c – d – e – fis. Určite to na sled týchto akordov: G / D / G / C /, určite kam patria jednotlivé tóny, v priebehu tých naznačených taktov, alebo to popíšte všeobecne, kedy to ako bude pri jednotlivých akordoch. Je to jednoduché a keď to zvládnete, ideme zase o kus ďalej.
CUDZIE TÓNY v melódii – Toto je doslova alchýmia a preto na začiatok si poukážeme na najjednoduchšie prípady a najčastejšie sa vyskytujúce sa v bežnej hráčskej melodike. Pomenovali a popísali sme si predtýmto AKORDICKÉ a MELODICKÉ tóny, takže toto by vám problém už robiť nemalo, ak áno, podstúpte lobotómiu :). Teraz vážne, v našom príklade v stupnici C dur (diatonická dur) musíme teraz dať bokom materiál stupnice (c-d-e-f-g-a-h) a zostane nám zbytok čo zostáva v chromatickej rade.
Najskôr podľa obrázku porovnajte chromatickú a diatonickú radu:
*
CUDZIE TÓNY ako prechodové alebo striedavé.
Cudzie tóny sa najčastejšie vyskytujú na „ľahké doby„, sú v kratšom trvaní a častokrát fungujú ako „prechodové“ alebo „striedavé“ tóny. V našom príklade v C dur stupnici:
sled tónov „c – cis – d“ (tón „cis“ je prechodový tón keď melódia smeruje nahor).
sled tónov „d – cis – c“ (tón „cis“ je prechodový tón keď melódia smeruje nadol).
alebo: sled tónov „g – gis – g“ (tón „gis“ je striedavý tón k tónu „g“).
REZUMÉ – K vytvorieniu „geniálnej melódie“ (improvizačného riffu, či motívu) samozrejme treba viac, ako poznať uvedené veci. Tieto znalosti iba „napomáhajú“ (aj keď niekedy dosť výrazne) k tomu, aby bol gitarista invenčný. Dôležitým faktorom je aj intuícia, predstavivosť, momentálny nápad, skúsenosti, databáza motívou a riffov v hlave gitaristu a toto všetko sa potom zmieša a môže vzniknúť niečo zaujímave. Vytvorené „zhluky tónov“ (nazval som to tak vulgárne) je treba ešte nejako „rytmicky usporiadať“ a toto je tiež kapitola sama o sebe, lebo ak sú tóny zaujmavé, ich rytmika k danej skladbe (harmonickému podkladu) ešte nemusí byť, alebo naopak môže byť tak dobrá, že to celé ešte umocní. Improvizačné východiská
Melódia patrí medzi najdôležitejšie zložky hudby. Ak poznáme základy harmónie, vzťahy medzi akordami a stupnicami, máme uľahčenú prácu pri chápaní, rozbore a samozrejme aj vlastnej tvorbe melódií. Hlavným stavebným kameňom melódieje motív alebo fráza.
MOTÍV – je najkratší melodický úsek, ktorý obsahuje len niekoľko tónov (približne tri až päť). Tento útvar má niekoľko charakteristík, ktoré určujú variabilitu a rôznorodosť tohto útvaru.
KONTÚRA – jej tvar a charakter určujú všetky tóny v rámci motívu. Označujeme ju schématickou lomenou čiarou.
RYTMUS – je určený dĺžkou jednotlivých tónov v motíve.
HLAVNÉ TÓNY – tvoria okrajové tóny motívu.
FRÁZA – Frázy sú kratšie úseky melódie, ktoré už vnímame ako relatívne uzavreté a z hľadiska hudobnej logiky samostatné resp. sebestačné (iba motív samotný na to spravidla nestačí). Presná hranica medzu motívom a frázou však neexistuje. Je preto niekedy možné považovať určité úseky skladby za dlhšie motívy (namiesto frázy) alebo iné zase za kratšie frázy (namiesto motívov). Melódia
*
