Základy jazzovej improvizácie – ako sledovať akordy

Pri improvizácii v rocku, blues alebo pope často vystačíme s tým, že poznáme tóninu a príslušnú stupnicu. Napríklad vieme, že skladba je v C dur, a pri improvizácii používame tóny stupnice C dur.

V jazze však veľmi často nestačí iba „hrať správnu stupnicu“. Ak chceme, aby improvizácia skutočne reagovala na harmóniu, mali by sme pri zmene akordov melodicky sledovať aj jednotlivé akordy.

Jedným z najlepších spôsobov, ako sa to začať učiť, je sledovanie tercie a septimy akordu.

Prečo práve tercia a septima?

Tercia nám veľmi výrazne určuje charakter akordu – napríklad či je durový alebo molový.

Septima je zase veľmi dôležitá pri rozlišovaní akordov typu maj7, m7 alebo dominantného septakordu.

Preto sa tercia a septima často označujú ako dôležité vodiace alebo charakteristické tóny akordu.

Ako príklad použijeme jeden z najdôležitejších harmonických postupov v jazze:

ii – V – I

Postup ii – V tvorí dominantné jadro, ktoré sa následne rozvádza do I. stupňa – toniky. Celý sled ii – V – I patrí medzi najdôležitejšie harmonické postupy v jazze.

V tónine C dur je to:

Dm7 → G7 → Cmaj7

Tóny jednotlivých akordov sú:

Dm7 = D – F – A – C
G7 = G – H – D – F
Cmaj7 = C – E – G – H

Používame nemecké/slovenské označenie tónov, teda H namiesto anglického B.

Teraz z každého akordu vyberieme iba terciu a septimu:

Dm7: F – C
F = tercia
C = septima

G7: H – F
H = tercia
F = septima

Cmaj7: E – H
E = tercia
H = septima

Dostávame teda:

Dm7 → G7 → Cmaj7

F + C → F + H → E + H

Čo je na tomto postupe zaujímavé?

Pozrime sa na tieto tóny nie ako na dvoj-zvuky, ale ako na dva samostatné melodické hlasy.

Prvý hlas:

C → H → H

Druhý hlas:

F → F → E

Pri prechode z Dm7 na G7 sa teda deje:

C → H – pohyb iba o poltón nadol
F → F – tón zostáva rovnaký

Pri prechode z G7 na Cmaj7:

H → H – tón zostáva rovnaký
F → E – opäť iba poltón nadol

To je veľmi dôležitý princíp, ktorý sa nazýva vedenie hlasov (voice leading).

Namiesto veľkých melodických skokov sa snažíme jednotlivé hlasy viesť k tónom nasledujúceho akordu čo najplynulejšie.

Prvé cvičenie – ešte bez improvizácie

Nahrajme alebo si pustime jednoduchý harmonický podklad:

| Dm7 | G7 | Cmaj7 | Cmaj7 |

Každý akord môže mať spočiatku napríklad štyri doby.

Najskôr nad akordmi hrajme iba:

C → H → H

Teda:

Dm7: C
G7: H
Cmaj7: H

Potom druhú linku:

F → F → E

Teda:

Dm7: F
G7: F
Cmaj7: E

Cieľom nie je vytvoriť pekné sólo. Ide o to, aby sme si začali spájať zvuk akordu s jeho charakteristickými tónmi.

Druhé cvičenie – pridáme improvizáciu

Všetky tri akordy Dm7, G7 a Cmaj7 patria do tóniny C dur.

Preto môžeme pri improvizácii používať známu stupnicu:

C – D – E – F – G – A – H

Nemusíme sa zatiaľ učiť tri nové stupnice ani pri každom akorde meniť prstoklad.

Improvizujeme teda voľne tónmi C dur, ale máme pripravené určité cieľové tóny.

V prvom kole môžeme sledovať:

C → H → H

Medzi nimi hráme ľubovoľnú melodickú frázu z C dur.

Napríklad:

C → …melodická fráza… → H → …melodická fráza… → H

V ďalšom kole sledujeme druhú linku:

F → F → E

Opäť medzi týmito tónmi môžeme voľne improvizovať.

Takýmto spôsobom nemusíme počas hrania neustále v hlave počítať:

„Aký akord práve hrá? Ktorá je jeho tercia? Ktorá septima? Kde mám tieto tóny na hmatníku?“

Postupne si vytvárame automatický reflex.

Tretie cvičenie – spojíme obidve možnosti

Keď už dokážeme samostatne sledovať obe linky:

C → H → H

a

F → F → E

začneme medzi nimi pri improvizácii voľne prechádzať.

Na Dm7 máme ako oporné tóny:

F alebo C

Na G7:

H alebo F

Na Cmaj7:

E alebo H

Ostatné tóny stupnice C dur môžeme používať na vytváranie melodických fráz.

Tercia a septima teda nie sú jediné „povolené“ tóny. Sú to predovšetkým orientačné body – akési majáky, ku ktorým môžeme melodicky smerovať.

Ako cvičenie postupne zrýchľovať

Ak nedokážeme pri rýchlejšej zmene akordov okamžite reagovať, nie je potrebné zrýchľovať za každú cenu.

Najskôr môžeme hrať:

4 takty Dm7 | 4 takty G7 | 4 takty Cmaj7

Potom:

2 takty Dm7 | 2 takty G7 | 2 takty Cmaj7

A nakoniec:

1 takt Dm7 | 1 takt G7 | 1 takt Cmaj7

Nejde o to, či vieme teoreticky vypočítať terciu a septimu. Cieľom je dostať tieto tóny do ucha, očí a prstov natoľko, aby sme ich pri zmene akordu nemuseli počítať.

A čo cirkevné módy?

Nad uvedeným postupom môžeme jednotlivé akordy teoreticky chápať aj modálne:

Dm7 → D dórska
G7 → G mixolydická
Cmaj7 → C iónska

Všetky však obsahujú rovnakých sedem tónov:

C – D – E – F – G – A – H

Mení sa ich harmonická funkcia vzhľadom na práve znejúci akord.

Preto nie je pre toto prvé cvičenie potrebné okamžite sa učiť samostatné prstoklady všetkých módov. Ak už dobre poznáme diatoniku C dur, môžeme využiť práve tú a sústrediť pozornosť na cieľové tóny jednotlivých akordov.

Ďalší krok – chromatické približovacie tóny

Keď už dokážeme spoľahlivo trafiť cieľový tón, môžeme k nemu prísť aj cez tón, ktorý do základnej stupnice nepatrí.

Napríklad cieľovým tónom G7 je H.

Môžeme k nemu prísť chromaticky zdola:

B → H

alebo zhora:

C → B → H

Tón B tu nemusíme chápať ako „chybný tón“. Je to krátky chromatický približovací tón (approach note), ktorého úlohou je vytvoriť napätie a priviesť melódiu k cieľovému akordickému tónu H.

Práve takéto chromatické pohyby neskôr začnú našej improvizácii dodávať výraznejší jazzový charakter.

Čo je cieľom celého cvičenia?

Nie naučiť sa naspamäť jednu frázu.

Nie mechanicky hrať terciu a septimu každého akordu.

A už vôbec nie pri každej zmene akordu robiť počas hrania teoretické výpočty.

Cieľom je postupne dosiahnuť stav, keď pri:

Dm7 → G7 → Cmaj7

automaticky počujeme a na hmatníku vidíme možné oporné tóny:

F/C → H/F → E/H

a medzi nimi dokážeme vytvárať vlastné melodické frázy.

Tak sa improvizácia postupne mení z:

„Hrám stupnicu C dur.“

na:

„Hrám melódiu, ktorá sleduje akordy.“

A práve toto je jeden zo základných krokov od bežnej diatonickej improvizácie k jazzovému spôsobu melodického myslenia.