Solmizačné slabiky
V niektorých krajinách sa dodnes používa pomenovanie tónov tzv. solmizačnými slabikami. O ich zavedenie sa zaslúžil mních Guido z Arezza, ktorý praktikoval vyučovaciu metódu, podľa ktorej vštepoval svojim žiakom do pamäti jednotlivé tónové odstupy v diatonickom rade. Metóda spočívala v neustálom opakovaní a zdôrazňovaní počiatočných slabík veršov hymny, ktoré označovali vždy (DR) za jeden stupeň diatonickej rady. Verše sa stále predspevovali a v priebehu doby sa dospelo až k tomu, že sa tieto slabiky začali používať pre pomenovanie základných tónov diatonickeho radu. S problémom súvisiacim s „tritonus diabolicus“ sa neskôr prešlo na používanie šiestich slabík. Tento rad sa nazýval hexachord.
ut * re * mi * fa * sol * la
Vynechanie siedmej slabiky (hexachodrické poňatie) nezodpovedalo rozsahu spevom cirkevných stupníc, ktoré boli spravidla väčšie. Najskôr sa zamenila slabika ut (ako nespevná) za slabiku „do“. V 16. storočí bol opätovne zavedený siedmy stupeň a solmizačná slabika si. Tým bol hexachord doplnený na sedemtónový rad (septachord), ktorý vyjadroval solmizačnými slabikami základný diatonický rad:
